Pokosené pole, pozbierané plody,
rozpálený oheň, vypustené vody,
vysušené stromy, vylúpené hniezda,
zdola nahor letí padajúca hviezda.
Omeškaný hovor čaká čierna skrinka,
na pohrebisku živých potichu si spinká,
prázdne cely plné opustených duší,
zbytky našej viery zakopané v buši.
Nemý výkrik huči, vzniká v tmavom dave,
rozbúrené more v požehnanom stave,
pozerám sa do tmy a v ďiaľke vidím svetlo,
za oranžové zore rýchlo stúplo - kleslo.
Cez sklené oči vidno až do srdca,
srdce j e chladné na tele skryté,
v kolíske dieťa v pamäti vryté,
čaká ho láska či čaká ho život?
Odpovede sú jasné na, na otázky krásne,
načo písať básne, keď je to také strašné,
vraj! No nie je nik taký, čo rečie čo je,
keď telo a duša sa rozdelia v dvoje,
či príde pokoj a či príde smršť,
keď nastane tá čierno - svetlá chvíľka...SMRŤ!
Žijem život plný temných síl,
plný smútku, utrpenia,
krutý akord ma zahlušil,
a spať mi už vôbec nedá.
Bojím sa nového rána,
čo mi zasa prinesie,
či len ďalšie slzy a žiaľ,
alebo radosť prekvitne.
Mám strach už zo všetkého,
že ma to zas kruto zraní,
žiaru svetla tlmí temný,
pocit strašný, nepoznaný.
Mám strach pozrieť na oblohu,
lebo je tak veľmi čistá,
myšlienky mi zabraňujú,
z môjho hriechu očistiť sa.
Bojím sa aj temnej sily,
že ma opäť pohltí,
a ja budem ničiť víly,
a osud ma kruto zarmúti.
Prečo je láska vždy tak krutá,
ako tá najväčšia harpia?
Prečo sa tu stále krútia
tie výčitky zabitia,
mojej duše tým zlým citom,
vôbec neopetovaným,
mám strach z nového dňa,
a pocit nepoznaný,
že ma utrpenie pohltí
a ja budem žialiť, plakať,
že sa už zas nedokážem
na vlastné nohy stavať.
Strach je pocit nemilostný,
plný rôznych nástrah zlých,
no ja si len v duchu vravím:
Miluj, ľúb a navždy ži!!!!
Slnecni anjely
Slnečným lúčom prichádzajú anjeli,
prichádzajú sem na zem.
Hovoria hlasom svetla,
hovoria prečo prišli práve sem.
Bolo to ich vlastné rozhodnutie,
mali vo vreckách ťažké slzy.
Obloha prežíva pomarančové prebodnutie,
myšlienkami rozbitým sklom.
Ich krv stekala po kmeni stromov,
dlane mi zakrývali čiernu myseľ,
smutnú ako dážď počas pohrebov.
Smiech žijúci mimo tela.
Škrípanie zubov sa mení na uspávanku,
slzy na rajský lieh.
Dotyky poskladané z vánku,
strážia slová slnečnej búrky.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář