5. Život naruby
Život naruby
Blížilo sa leto,
leto ako každé iné. Plné slnka, vody, ale hlavne nudy. Tak to leto nenávidela.
Tak neznášala, ale vždy ho prežila. Nenávidela seba, nenávidela celý svet.
Nenávidela sa preto aká bola. Všetci si o nej mysleli, že je tučná,
hnusná, trápna a sprostá. Nikto sa o ňu nezaujímal nik ju nemal rád.
Nebola ako ostatný neobliekala sa podľa módy, ale podľa toho ako sa cítila.
Dievčatá sa jej často vysmievali a zazerali na ňu. Všetko jej bolo jedno.
Nemala kamarátov, všade chodila sama iba so svojimi slúchatkami a hudbou.
Nevnímala ľudí ani ich pohľady. Nenávidela ich, nenávidela ich preto ako sa ku
nej správali, ako keby bola odpad. Bola iná a oni ju za to odcudzovali.
Bola iná, bola emo, ale zato sa k nej nemuseli takto správať. Každý piatok išla do mesta išla len tak
a niekedy sa stalo, že ju zbili. Milovala jeden šport a zato, že bola
v tíme vďačila len kamarátom svojho otca a svojmu talentu.
V tíme ju nechceli. Nechceli ju dievčatá s ktorými hrala aspoň tak
jej to pripadalo, ale tréner bol celkom rád. Hrala dobre a nesťažovala
sa. Ale cez leto, cez leto neboli
tréningy ani turnaje. Nemala čo robiť.
A celé leto strážila sestru. Malú sestru, ktorá ju tiež nenávidela. Nikto
ju nemal rád, nik ju nepoznal. Celé leto preležala na slnku, alebo keď
nestrážila sestru bola pri vode sama bez nikoho ako vždy. A k tomu si
myslela, že tento rok bude ešte horší na poslednom tréningu pred turnajom si
totiž urobila niečo s rukou, a keď bola u doktorky povedala jej,
že je to vážne a že by nemala hrať minimálne dva mesiace. Ale stále
a ňu pozeral jeden chalan ale nie tak ako ostatný ale celkom milo.
Prekvapilo ju to. Nikdy sa na ňu nikto tak nepozrel. Doktorka jej ruku
zafačovala a kázala jej aby prišla o dva týždne. Bola strašne smutná
a doma zistila, že jej chýba peňaženka. Asi ju stratila. Mala v nej
všetko. Dokonca aj preukaz na tréning z hádzanej kde bolo jej číslo.
A večer jej niekto volal. Číslo nepoznala ale aj tak zodvihla. Bol to
niekto kto bol v nemocnici a mal jej peňaženku chcel jej ju vrátiť
tak sa pýtal, že kde môže za ňou prísť mal strašne milý hlas. Povedala mu nech
príde zajtra na tu adresu, čo je tam napísaná. Keď prišla na tréning videla tam
toho chalana z nemocnice. Nevšímala
si ho len prešla okolo a išla ďalej. Ale on sa jej pozdravil otočila sa
naňho, ale hneď začala kráčať ďalej v doznení, že sa pozdravil niekomu
inému. Ale on ju dobehol a dal jej peňaženku, kukala naňho
a poďakovala mu, spýtal sa jej ako sa ma, že dobre len sa ponáhľa tak sa
spýtal, či ju môže počkať súhlasila. Išiel s ňou dnu a sadol si na
lavičky sedelo tam už pár ľudí, ktorý čakali na iných. Keď prišla tréner spýtal
sa jej ako ruka a ona, že nič vážne. Potom tréner odišiel a Kubo -tak
sa volal ten chalan- sa jej spýtal, že prečo klamala. A ona, že ako to
vieš a on v peňaženke keď hľadal číslo našiel správu od lekára. Ona
mu povedala, že športu sa nevzdá a je to jej vec. Potom sa bežala
prezliecť. Prišla na ihrisko a začali trénovať. Začala ju bolieť ruka ale
nevnímala to. Potom jej baby prihrali a keď ju chytila ruka zabolela
a lopta vypadla. Tréner sa na ňu pozrel ale ona už chytila loptu
a dala gól tréner a iba usmial a hrali ďalej. Potom ale povedala
nech ju vystriedajú. Kubo ju tam počkal až do konca a potom ju išiel odprevadiť
na autobus, vravel, že nechápe ako to môže robiť, že on by to asi nedokázal.
A ona, že šport je jej láska a ,že to musí urobiť. Ona vedela, že si ničí zdravie, ale žiť bez
športu to nemohla, už mala dokazený život. A ten chalan, nepovedal jej, že
má prestať, ale chodil na každý tréning a vždy ju odprevádzal na autobus,
každý večer jej zavolal a volali spolu dlho do noci. Bola konečne šťastná
mala ho rada a myslela, že ju ma fakt rád. Začal jej hovoriť krásne veci
a ona mu na to naletela. Zrazu sa prestal ozývať. A k tomu všetkému
ju mama donútila ísť ku doktorke s rukou. Už nechodil na tréningy už jej
nevolával. S rukou musela ísť na testy. A zrazu to prišlo výsledky,
myslela, že to nič nebude len niečo malé, ale doktor vyzeral čudne. Povedal jej
Katka máš rakovinu a to rakovinu kostí. Musíme začať s liečbou..
Vyvalila naňho oči to neni pravda. To nie šak športujem, nič mi neni. Ale musí
ti byť ak to nezačneme liečiť rozšíri sa to. Začala plakať, ako je to možné?
Prečo ona? Už ma dosť pokazený život. Keď odchádzala od doktora plná zúrivosti
a žiaľu napísala Kubovi sms-ku. Napísala, čo sa dozvedela a všetko aj
keď ju ignoroval musela mu to povedať. Bol jej kamarát, aspoň ona ho tak brala.
Strašne jej tiekli slzy. Písala ju okolo obeda a keď jej do tretej
neprišla odpoveď, pomyslela si, že už ju nemá rád a kašle na ňu. On vedel
kedy chodievala spať, lebo jej písaval kedysi sms-ky na dobrú noc. A zrazu
v ten večer keď si líhala spať s plačom, že všetci ju nenávidia jej
prišla sms-ka. Od koho iného ako od neho písal, že ľutuje čo jej urobil,
a že ju ľúbi nech sa stretnú. Nevedela, čo má urobiť, ľúbila ho ale bála
sa už ju predsa raz sklamal neurobí to znova? Nehovorí to len preto lebo mu
písala, že má rakovinu? Napísala, že sa stretnú. Ale vedela, že to nebude ako
predtým. Stretli sa po tréningu, lebo Katka sa nechcela vzdať hrania. Bolo jej
jedno, že ruka bolela. Potom prišiel, vlastne on prišiel v polke tréningu
len ona si ho nevšimla. Keď ho zbadala zatriasol sa jej svet. Odišla do šatne.
Dneska jej trvalo dlhšie ako inokedy kým sa prezliekla. Ostatné dievčatá už
odišli a ona tam ostala. Sedela na lavičke a nechcelo sa jej ísť
odtiaľ vonku. Vedela, že ju tam čaká Kubo ale to nebolo kvôli nemu. Po tréningu
mala ísť za doktorom a to sa jej nechcelo. Zrazu niekto zaklopal na dvere.
Zľakla sa, ale povedala ďalej. Bol to Kubo, spýtal sa či môže vojsť. Jasne
povedala mu a sadol si k nej. Spýtal sa, či jej niečo je. Ona, že má
rakovinu. Neveril tomu však ona nikomu nič neurobila. Vravela, že je to osud
a ten sa zmeniť nedá. Zrazu jej prišlo strašne smutno. Začali jej tiecť
slzy. Nechcela ich pred ním ukázať a tak mu povedala, že musí ísť
a utiekla. Kričal za ňou, ale ona sa neotočila. Keď prišla ku doktorovi
začali s liečbou. Chemoterapiu odmietla. Chcela mať aspoň vlasy keď nemohla
mať už nič iné. Tak ožarovanie. Fúj bolo jej strašne zle. Nemala to rada ale
inak nemohla. Každý deň po tréningu ju čakal Kubo. Nerozprávala sa s ním.
Ale aj tak tam chodil, vždy jej zaklopal na dvere ale ona nič. Nechával jej tam
listy. Raz mu ale napísala ona. Nechala mu to na dverách bolo tam len jedna
veta: „ Prečo si mi to vtedy urobil???“ Ten večer jej napísal strašne dlhý
list. Dal jej ho schránky lebo vedel, že Katka vždy keď prišla domov pozrela
tam. Katka prišla ten večer neskoro z nemocnice. Doviezla ju sanitka
a bolo jej strašne zle. Ale aj tak sa pozrela do schránky. Svietila si
mobilom a uvidela v nej list. Nepozrela naňho, len ho odtiaľ zobrala.
Doma zistila, že je preňu ale otvorila ho až keď si ľahla spať. Čítala a čítala
a stále všetkých 6 strán o tom ako ju nechcel nehať tak ale musel. Že
ju ľúbi a nechce ju stratiť, že si myslel, že keď ju nechá tak
a nebude ju otravovať tak jej bude lepšie. O tom ako sa cíti keď je
bez nej. Ku koncu už plakala. Bolo to krásne, on bol super, ona ho strašne
ľúbila. Napísala mu sms-ku nech príde po tréningu do šatne. Prišiel
a začali sa rozprávať o všetkom. Povedali si všetko čo o sebe
nevedeli. Ale potom jej zazvonil telefón. Keď zdvihla zistila, že je to doktor,
a že má ísť do nemocnice. Rýchlo povedala Kubovi, že musí ísť a keď
už vstávala tak ju ešte zastavil. Spýtal sa len : „ Chceš so mnou chodiť?“ bolo
to krásne pozeral sa jej priamo do očí ako keby chcel tu odpoveď z nich vyčítať. Povedala len áno. A potom sa
rozbehla preč. Potom sa jej žilo lepšie. Kubo začal chodiť s ňou na
ožarovanie a bol s ňou aj keď jej bolo najhoršie. Dlho im trvalo kým
sa dali dokopy. Ale boli spolu šťastný. Keď bolo Katke lepšie chodili do kina,
alebo do mesta. A keď jej bolo zle zostal s ňou doma. Trvalo to takto
tri mesiace. Potom išla Katka na testy,
či rakovina ustúpila. Ale nie bola strašne smutná rakovina sa ešte zväčšila.
Doktori jej povedali, že jej ostáva už len pol roka života. Strašne sa
rozrevala. Pol roka vraveli, že keby podstúpila chemoterapiu možno by žila
dlhšie ale ona to odmietla. Povedala, že keď už má zomrieť tak aspoň si to
užije a nebude chodiť po nemocniciach. Odišla a oči mala strašne
opuchnuté. Kubo išiel vedľa nej a nič nehovoril. Potom sa jej spýtal prečo
odmietla tu liečbu, že mohli byť spolu dlhšie. Rozkričala sa naňho že chce byť
s ním do konca života a ten život chce stráviť chodením vonku
a super zábavou miesto toho aby chodila do nemocnice a vypadali by
jej vlasy. Aj tak to nepochopil a tak mu povedala, že keď ju neľúbi nech
sa radšej rozídu. Ale on povedal, že nie. A tak boli spolu a bolo im
super chodili na diskotéky, na stanovačky, do kina. A mali spolu aj svoje
poprvé. Bolo to super ľúbili sa a úplne zabudli na čas. Len Katkini
rodičia to rátali. Zrazu keď bola Katka s Kubom u nich, prišlo jej
zle myslela, že to nič neni, ale mýlila sa. Bola to rakovina. Katka už
zomierala, každý deň jej bolo horšie. Snažila sa chodiť von, ale potom to už
nešlo. Nevládala vínsť z postele. Už nevládala nič robiť, museli sa
o ňu starať. Nechcela aby ju Kubo videl. Aby ju ľutoval. Nechcela aby sa
on o ňu staral. Ale raz ho jej mama pustila dnu, keď ju zbadal nevládnu na
posteli. Prišlo mu jej strašne ľúto, ale nedal to najavo. Bolo to preňho
strašné ale aj pre ňu. Keď ho uvidela začala plakať. Boli spolu každý deň
a stále sa rozprávali, Kubo chodil za ňou každý deň a nevadilo mu že
nechodili vonku. Katke sa už zle dýchalo, užívala veľa liekov. Zrazu keď tak
raz sedel večer Kubo u Katky na posteli, začala ona tému „smrť“. Vravela
aký by chcela pohreb a tak a on jej hovoril, že nezomrie. Potom mu
Katka povedala Kubko vždy som ťa ľúbila aj keď sme spolu neboli a vždy ťa
aj ľúbiť budem. Vtedy ju požiadal o ruku, povedala áno a potom
posledný krát vydýchla. Rýchlo volali sanitku dali jej prvú pomoc, ale už ju
nezachránili. Kubko bol strašne zronený. Ale, urobil aj s pomocou jej
rodičov taký pohreb, aký chcela Katka mať. Ona ani len netušila koľko ľudí naň
prišlo. Koľký ju mali radi. Mala krásny pohreb, taký aký si ho vysnívala. Mala
na sebe oblečené krásne, biele šaty. A všade dookola boli modré ruže, ruže
ktoré tak milovala. Prišli ľudia z nemocnice, zo školy. Proste ľudia ktorý
sa jej ani nezdravili tam za ňou plakali. Bolo to nádherné. Na hrobe mala
strašne veľa kvetov. Ľudia ju ešte dlho oplakávali, ale postupne prechádzal deň
za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. A na Katku si spomenuli len jej
najbližší. Na hrobe bolo stále menej kvetov a vencov. Až nakoniec tam
pribúdali len na jej narodeniny či meniny. A takto sa skončil príbeh
krásneho, mladého, nadaného dievčaťa. Ktorému sa jedného dňa zrútil svet.